Psychologicko-etické problémy v onkológii a onkologickom ošetrovateľstve

Onkologické ochorenia patria k najpálčivejším zdravotníckym fenoménom súčasnej spoločnosti. Ich incidencia zaznamenala prudký nárast v priebehu druhej polovice 20. storočia. Stali sa druhou najčastejšou príčinou úmrtí u dospelých po srdcovocievnych ochoreniach a u detí po úrazoch.

Onkologické ochorenia tvoria v súčasnosti už významný podiel na celkovej chorobnosti a úmrtnosti obyvateľstva. Tento podiel bude pravdepodobne ďalej narastať, a to aj vzhľadom na predlžovanie priemerného veku dožitia ako v rozvinutých, tak aj v rozvojových krajinách. V istom zmysle ide o trend, ktorý je aj dôsledkom úspechov modernej medicíny vrátane súčasnej farmakoterapie: účinná a relatívne bezpečná liečba a prevencia iných závažných ochorení (napríklad oblasť kardiovaskulárnych chorôb) „umožňuje“ pacientom dožiť sa vyššieho veku, pre ktorý je nateraz typický nárast onkologických chorôb. Z uvedeného vyplýva, že lieky určené na liečbu onkologických chorôb (onkologiká) tvoria osobitne významnú skupinu aj z ekonomického hľadiska: ide o lieky pre pomerne početné a početne rastúce skupiny pacientov. Medicína a ošetrovateľstvo na onkologickom oddelení zabezpečujú starostlivosť o človeka chorého i zdravého (agenda o prevencii nádorových ochorení a vykonávanie preventívnych onkologických prehliadok). Preto etické princípy vyplývajú nielen zo všeobecne platných etických noriem, ale aj z konkrétnych situácií a činov vzhľadom na ich následky, ku ktorým vedú. Etické princípy v onkológii sú v mnohom totožné s princípmi biologických a humanitných disciplín a vyplývajú nielen zo všeobecne platných etických noriem, ale aj z konkrétnych situácií a činov vzhľadom na ich následky, ku ktorým vedú. Medicínske a ošetrovateľské princípy sú v mnohom totožné. Ich aplikácia v konkrétnej praxi si vyžaduje zrelosť osobnosti a predovšetkým ich ovládanie.

1. Princíp dobročinnosti (beneficiencie) predstavuje pozitívnu dimenziu neškodnosti. V praxi znamená uplatnenie tohto princípu vyhýbanie sa všetkým postupom, ktoré by mohli mať negatívny dopad na chorého, kedy ich prípadný nežiaduci efekt či riziko nie sú adekvátne a zreteľne vyvážené prínosom zvolenej metódy či postupu (predchádzať poškodeniu, odstraňovať ho a súčasne podporovať dobro, to znamená telesnú a duševnú pohodu a všestranný prospech pre chorého), vrátane pomoci pri uskutočňovaní jeho plánov. Často to znamená nebyť nečinný. Ide teda o prejavenie úprimného a nezištného záujmu o potreby chorého v jeho bio-psycho-sociálnej dimenzii v procese preventívnych aktivít, diagnostiky, terapie a ošetrovateľských činností.

2. Princíp neškodnosti (nonmaleficiencie) predstavuje taký princíp konania, ktorý je vždy v záujme a v prospech chorého. Zakazuje ublížiť, poškodiť alebo dokonca usmrtiť iných. Je teda podporou známeho „nezabiješ“. Tento princíp vyjadruje základné anxiómy celej medicíny a ošetrovateľstva. Tými sú ochrana života, obnovenie zdravia, úľava od bolesti a utrpenia, obnova či korekcia poškodených orgánových funkcií, zlepšenie kvality života. Má vzťah k zásade „primum non nocere“ (predovšetkým neškodiť).

3. Princíp autonómie (svojbytnosti) znamená rešpekt k stavu nezávislého, samostatného konania, bez vonkajšieho ovplyvnenia. Je formou slobodnej aktivity, v ktorej jednotlivec určuje spôsob svojho jednania v súlade so svojimi plánmi, podľa svojho vlastného výberu, svojich vlastných preferencií, prianí, hodnôt a ideálov. Princíp autonómie vyžaduje rešpektovanie rozhodnutí pacienta na základe jeho informovanosti a slobodnej voľby. Na to, aby sa chorý človek mohol rozhodnúť správne, potrebuje vysvetlenie jednotlivých zdravotníckych a ošetrovateľských postupov, aby ich pochopil a vedel prijať. Autonómia predpokladá schopnosť zvážiť a rozlišovať jednotlivé alternatívy a schopnosť uskutočňovať vlastný plán, ktorý si človek zaumienil.

V situácii, keď ide o mentálne nekompetentného pacienta (napr. dieťa, človeka zbaveného svojprávnosti) je oprávnený princíp paternalizmu, kedy v plnej miere za chorého rozhoduje lekár. Paternalizmus (partnerstvo) predstavuje v podstate „preberanie zodpovednosti“ za pacienta. Znamená „konanie v jeho prospech“. Prichádza do úvahy vtedy, ak je lekár nútený rozhodovať o pacientovi sám, pretože život chorého je v ohrození. Sú situácie, kedy sú rozhodnutia a priania zákonných zástupcov v rozpore s odporúčaním lekára a modernej medicíny.

4. Princíp spravodlivosti (justice) súvisí predovšetkým s fenoménmi rovnomerného rozdeľovania prostriedkov, pozornosti, záujmu. Vyžaduje si rovnaké jednanie s ľuďmi, ktorí sú v podobnej situácii a diferencované jednanie s ľuďmi, ktorí sú v rôznych situáciách. To znamená, že pokiaľ majú pacienti rovnaké potreby vo veciach zdravia, malo by o nich byť postarané rovnako. Princíp spravodlivosti má súvislosť predovšetkým s rozdeľovaním prostriedkov. Existujú dve formy uplatňovania tohto princípu. Buď pomocou porovnávania potrieb jednotlivcov alebo skupín ľudí v prípade obmedzených zdrojov, alebo na základe určitého kľúča bez komparácie. Principiálnou požiadavkou je, aby zdravotnícki pracovníci poskytovali odbornú zdravotnú starostlivosť všetkým chorým rovnako bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, národnosť či náboženstvo.

5. Informovaný súhlas pacienta vyžaduje od pacienta súhlas s plánovaným diagnostickým a liečebným postupom. Informovaný súhlas chorého s navrhovanými liečebnými, diagnostickými a ošetrovateľskými postupmi by mal byť pravidlom v situáciách, kedy je ho možné vzhľadom ku kompetentnosti získať. Výnimkou sú nekompetentní chorí a to predovšetkým deti, stavy bezvedomia, duševne chorí, u ktorých psychiater a súd rozhodol o zbavení ich svojprávnosti. Významnou podmienkou uplatňovania tohto princípu je kvalitná informácia o liečebnom, diagnostickom alebo ošetrovateľskom postupe. Z etického hľadiska je mimoriadne náročná interakcia rodič – dieťa – zdravotník, ktorá v sebe zahŕňa záujem a práva dieťaťa spolu s povinnosťami a autoritou rodičov.

6. Dôveryhodnosť vyjadruje, že sa oplatí niekomu veriť a je naňho spoľahnutie. Je najdôležitejším kritériom účinnej komunikácie. Dôveryhodnosť závisí sčasti od názoru iných. Aby sa zdravotnícky pracovník stal osobou vierohodnou, musí byť osobou vzdelanou, z jeho reči musí vyžarovať istota a spoľahlivosť. Často sa to označuje termínom pozitivizmus. Spoľahlivosť sa získava dôslednosťou a čestnosťou. Ľudia si vážia zdravotníka, ktorý si uvedomuje svoje hranice poznania a dokáže povedať: „Neviem vám sám na túto otázku odpovedať, ale spýtam sa niekoho, kto to vie.“

7. Pravdovravnosť by sme mohli charakterizovať ako cnosť, ktorá sa prejavuje v našich slovách a skutkoch, pričom sa snažíme vyvarovať dvojakosti, pretvárky a pokrytectva. Lož je opak pravdy, spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať, znamená to jednať proti pravde, aby sme niekoho uviedli do omylu. V niektorých konkrétnych prípadoch je nutné zvážiť, či je vhodné odhaliť pravdu. Napríklad lekár nepovie pacientovi pravdu o jeho stave, nakoľko by ho mohol zbaviť nádeje na úspešný boj s chorobou. No ani lekár by nemal klamať. Zamlčanie časti pravdy nie je to isté ako klamstvo. Keď nepovieme niekomu celú pravdu, nemusíme mu tým ublížiť, lebo vieme, že celá pravda by ho „veľmi ranila“. V súčasnosti vstúpila do popredia v komplexnej starostlivosti aj závažnosť psychologickej problematiky pri ošetrovaní onkologických pacientov. Rakovina je choroba, ktorá má viacero foriem s veľmi rozdielnymi biologickými a klinickými prejavmi (čo súvisí aj so správaním týchto chorých), ktoré by mala sestra poznať. Poznatky z onkológie a psychológie by mali sestre pomôcť v jej profesii a to z hľadiska náročnosti onkologickej práce, jej svedomia a zodpovednosti.

Mnoho pacientov musí dokázať so svojou chorobou žiť dlhý čas. Možno teda konštatovať, že chorý sa musí naučiť žiť s rizikami agresívnej liečby, bolesťou či hrozbou recidívy ochorenia. Tiež musí zaobchádzať s týmito rizikami tak, aby jeho šanca na prežitie a kvalita života boli čo najvyššie. Aktuálnou sa v tejto situácii javí psychosociálna podpora chorého za aktívnej účasti rodinných príslušníkov, aby konkrétne psychosociálne metódy umožnili chorým aktívne zvládať ich strach, zúfalstvo, či úzkosť. V mnohých prípadoch je dokázateľné, že to, do akej miery chorý človek cíti sociálnu či emocionálnu podporu blízkeho okolia, do tej miery to pozitívne ovplyvňuje priebeh ochorenia.

Hlavné telesné, psychické a sociálne problémy, ktoré sú spojené s diagnózou rakoviny a jej liečbou sú: • hrozba smrti – diagnóza „rakovina“ je stále spájaná s nevyhnutnosťou smrti a umieraním, je chápaná ako „rozsudok smrti“. Znamená zrútenie doterajšieho spôsobu života chorého a jeho rodiny. Akcentácia na hodnotový systém v kontexte úcty k ľudskej dôstojnosti je nespochybniteľná; • strata telesnej nedotknuteľnosti – pocit „nezraniteľnosti“ je prirodzený a normálny. Zdravý človek v zásade nikdy nemyslí na to, že by jeho organizmus mohol prestať fungovať. Onkologické ochorenie naruší subjektom ponímaný atribút telesnej integrity; • strata autonómie – pocit sebaurčenia a riadenia vlastného osudu je v základoch otrasený a stratený. Chorý tápe v zajatí autonómie a paternalizmus poníma ako stratu hodnoty a dôstojnosti seba samého; • strata aktivít – vykonávanie bežných aktivít je čiastočne alebo celkom znemožnené, často z dôvodu deficitu selfmanažmentu; • sociálna izolácia, strach zo stigmatizácie – zmeny v obvyklých sociálnych vzťahoch na základe zmenených reakcií chorého voči svojmu okoliu a naopak. Často sa vyskytujú subtílné formy sociálneho odstupu v rámci relevantných sociálnych vplyvov okolia; • ohrozenie sociálnej identity a pocitu vlastnej hodnoty – sebavedomie, sebahodnotenie

a sebaúcta sú v základoch otrasené.

Jednotlivec a spoločnosť: práva, zodpovednosť a ich hranice

Vo všetkých odborných odporúčaniach na európskej aj na celosvetovej úrovni sa pri protinádorovej liečbe pokročilého, progredujúceho nádorového ochorenia nereagujúceho na prvé línie protinádorovej liečby dostáva do rozhodovacieho algoritmu aj paliatívna (medicínska a ošetrovateľská) starostlivosť. Paliatívna medicína nie je totožná s paliatívnou protinádorovou liečbou. Ak to dovoľuje stav pacientovej fyzickej výkonnosti, tak je možné v paliatívnej medicíne protinádorovú liečbu použiť v prípade, že je vhodná na zmiernenie príznakov ochorenia. Ak to pacient sám už nechce, pretože nevládze alebo lekár usúdi, že tento typ paliatívnej protinádorovej liečby by jeho organizmus nezvládol, pacient má dostať všetku potrebnú medicínsku a ošetrovateľskú starostlivosť, aby fyzicky, duševne a sociálne netrpel.

Záver

Onkologické ochorenie je závažné ochorenie, s ktorým je nutné a možné naučiť sa žiť. Každý, kto bojuje s onkologickým ochorením, je v ťažkej situácii a základný etický imperatív znie: „nikto nesmie byť ponechaný viesť tento boj sám“.

Ohodnoťte tento článek!