V mnohých prípadoch sú pri vzniku dopravného úrazu hlavnými aktérmi práve deti, a to najčastejšie nepozornosťou na cestách, hraním sa v blízkosti ciest, nedodržiavaním dopravných predpisov, precenením svojich schopností.
Čelko (2002) definuje úraz ako: „Akékoľvek neúmyselné či úmyselné poškodenie organizmu, ku ktorému došlo následkom akútnej expozície termálnej, mechanickej, elektrickej či chemickej energie a z nedostatku životne dôležitých energetických prvkov či veličín, ako sú kyslík alebo teplo.“
Najčastejšie príčiny dopravných nehôd u detí
Hruškovič (2007) uvádza tieto najčastejšie príčiny dopravných nehôd u detí: • vychádzanie na cestu spomedzi zaparkovaných áut, spoza autobusu alebo trolejbusu, električky, spoza kríkov a stromov, ktoré rastú blízko cesty, • nesprávna chôdza po pravej strane cesty, ktorá nemá chodník, • bicyklovanie na frekventovaných cestách alebo v ich blízkosti, nedodržiavanie dopravných predpisov, nepoužívanie prilby, zlý technický stav bicykla a zlá technika jazdy, • hra v blízkosti ciest, • hra na cestách, • nehody počas zníženej viditeľnosti: súmrak, noc, dážď, hmla, • nepoužívanie bezpečnostných pásov a detských autosedačiek, • podceňovanie rizík železníc a rizík vodných plôch a tokov.
Prevencia dopravných úrazov
Správnou a včasnou prevenciou možno takmer všetkým úrazom u detí predísť (Frišová, 2006).
Preventívne stratégie
Podľa úrazového spektra delíme prevenciu na primárnu, sekundárnu a terciárnu.
1. Primárna prevencia by mala vychádzať z podrobného rozboru príčin úrazov, rizikových faktorov a činností, prostredia a charakteristík postihnutých jedincov.
2. Sekundárna prevencia znamená kvalitný záchranný systém, poskytujúci adekvátnu prvú pomoc, zmiernenie následkov úrazu, skrátenie liečby, zníženie nákladov na liečbu, urýchlenie návratu k plnému zdraviu a predchádzanie invalidite a trvalým následkom .
3. Terciárna prevencia predstavuje zaradenie trvalo postihnutých do bežného života v tej miere, v akej to umožňujú následky úrazov (Grivna, 2003).
Technologické intervencie
Niektoré z technologických opatrení sú spomenuté v odporúčaniach WHO pre znižovanie dopravných nehôd:
• vytvárať bezpečné prostredie, • stavať cesty tak, aby boli oddelení užívatelia, ktorí idú rôznou rýchlosťou alebo rôznymi smermi, • zlepšiť viditeľnosť na cestách nielen počas dňa, ale aj v noci, zviditeľniť chodcov a cyklistov nápadnejším oblečením, odrazkami, • prijať a dodržiavať zákony, ktoré stanovujú maximálny obsah alkoholu v krvi vodičov, • prekračovanie rýchlosti sledovať dôsledným používaním kamier; opatrenia na znižovanie rýchlosti sú veľmi efektívne pri znižovaní počtu dopravných nehôd v mestských oblastiach, • zavádzať odstupňované vodičské preukazy s tým, že začiatočníci jazdia zo začiatku len so skúseným vodičom, potom len počas dňa, potom s obmedzeným počtom pasažierov atď., • na diaľniciach pri dlhých jazdách dávať príležitosť na oddych, aby sa predišlo únave vodiča.
Benešová (in Grivna, 2003) uvádza, že medzi najúčinnejšie dopravné inžinierske opatrenia
patria: • spomaľovacie prahy, • ostrovy na prechode pre chodcov, • optické a fyzické zúženie vozovky, • optické brzdy, • kombinácia spomaľovacích prahov, optických bŕzd a zvýraznenie prechodu pre chodcov a výstražného vodorovného dopravného označenia, • budovanie cyklistických trás a chodníkov, oddelenie pešej a cyklistickej dopravy od dopravy motorizovanej.
Zdravotno-výchovné intervencie
Predstavujú aktívnu prevenciu, keď sa dieťa s pomocou dospelých učí rozoznávať rizikové miesta, predmety a situácie a naučí sa správať bezpečne. Čo sa týka pasívnej prevencie, tu ide o vybavenie dieťaťa ochrannými prostriedkami a vytvorením bezpečného prostredia pre dieťa. Kvalitná dopravná výchova by mala mať pre dieťa nielen prínos v jeho ochrane v rámci dopravného prostredia, v ktorom sa pohybuje, ale mala by tiež: • dať dieťaťu znalosti a vedomosti o tom, ako človek, vozidlo a prostredie na seba vzájomne pôsobia a ako sa ovplyvňujú, • dať dieťaťu možnosť pochopiť ako správanie a postoje účastníkov cestnej premávky ovplyvňujú bezpečnosť cestnej premávky, • vytvoriť v dieťati prvky sociálneho cítenia a pochopenia ostatných zraniteľných účastníkov cestnej premávky (napr. starších osôb, telesne postihnutých), ako základ pre formovanie vzťahu k týmto skupinám, a to nielen v cestnej premávke, • klásť dôraz aj na spoluprácu s ostatnými sektormi, ktorá je dôležitá.
Na základe našich zistení a odporúčaní medzinárodných organizácií navrhujeme nasledovné opatrenia:
Legislatívne opatrenia:
• povinnosť používať detské autosedačky, • povinnosť používať ochrannú prilbu pri bicyklovaní u detí do 18 rokov.
Preventívne opatrenia v ochrane zdravia
Zdravotno-výchovno-intervenčná činnosť (propagácia slovom, tlačou, obrazom, filmom, rozhlasom, školením) patrí medzi veľmi účinné prostriedky úrazovej prevencie. Odporúča sa významne a trvalo znižovať výskyt úrazov, zdravotného postihnutia a úmrtí z nehôd a násilia.
Úloha verejného zdravotníctva v prevencii detských úrazov
Výber autosedačiek podľa veku a hmotnosti dieťaťa:
• od 0 až 10 kg (približne deti do 9 mesiacov) tzv. škrupinové, prenosné sedačky s rukoväťou, montujú sa proti smeru jazdy. Môžu sa používať aj na prednom sedadle spolujazdca, ktoré však nesmie byť vybavené airbagom (alebo musí mať možnosť dočasnej deaktivácie). V krajinách EU je povolené tento typ autosedačky montovať na predné sedadlo spolujazdca, • od 0 až 18 kg (do 3 rokov). Môžu sa montovať v protismere, a neskôr keď nožičky dieťaťa začnú presahovať von zo sedačky, v smere jazdy – väčšinou sú polohovateľné, • tretia a štvrtá skupina zahŕňa sedačky od 18 kg do 36 kg a montujú sa na zadné sedadlo v smere jazdy a sú nepolohovateľné. Sú určené deťom starším ako 4 roky, • vo vyspelých krajinách EU je používanie autosedačiek do 4 rokov povinnosť vyplývajúca zo zákona.
V rámci primárnej prevencie je dôležitá realizácia programov, ktoré by mali zahrňovať: A) U detí vekovej skupiny 0–4 rokov je potrebné preventívne programy zamerať na rodičov.
• Informácie o nižšom riziku úrazu pri používaní autosedačiek. • Poukazovať na zvýšené riziko úrazu, pokiaľ dieťa sedí na prednom sedadle vedľa šoféra, aj keď je v autosedačke. Na certifikovaných autosedačkách je výstražný nápis, aby neboli upevňované na predné sedadlo pokiaľ je tam namontovaný airbag.
• Zdôvodňovať opodstatnenosť používania autosedačiek až do veku 12 rokov, resp. kým dieťa nedosiahne hmotnosť 36 kg. • Informovať a edukovať rodičov o dôležitosti vychovávať u detí od ranného detstva také správanie v doprave, aby sa znižovali riziká úrazov (Čelko, 2002).
B) Pre vekovú skupinu 5–9 rokov je potrebné vytvoriť:
• edukačno-intervenčné programy – pre správnu fixáciu návykov je dôležité počuté slovo (prednáška primeraná veku), vizuálny obraz (v podobe rozprávky) a praktický tréning (pohybová hra).
C) Pre vekovú skupinu 10–19 rokov by mali byť preventívne programy zamerané na výchovu dorastu k dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky. Jej hlavným poslaním je ochrana a podpora zdravia, vyhľadávanie rizík súvisiacich s rizikovým správaním vo vzťahu k výskytu ochorení a úrazov. K dôležitým aktivitám v prevencii úrazovosti patrí aj edukácia žiakov v poskytovaní prvej pomoci, príprava letákov a edukačných materiálov v čakárňach ambulancií.
Záver
Úrazy predstavujú v detskom veku závažný problém. Je dôležité, aby sa vyvinulo maximálne úsilie v prevencii ich vzniku. Rodič je ten, ktorý sa má správať vzorovo, ukazovať, vysvetľovať a komentovať. Prevencia úrazov je teda v rukách rodičov, výchovnovzdelávacích inštitúcií, zdravotníckych zariadení v primárnej sfére a všetkých tých, ktorí prichádzajú do kontaktu s deťmi. Literatúra u autoriek
O autorovi| PhDr. Iveta Ondriová, Ph. D., Katedra ošetrovateľstva, Prešovská univerzita v Prešove, ondriova@unipo.sk, Janka Slaninková